Jedinečná exotická perla, ktorá sa môže pýšiť mnohými „naj“
Perla Strednej Ameriky
Mexický film s názvom Pura vida sa v Kostarike premietal v roku 1956 av ňom je toto slovné spojenie oznámením večného optimizmu, ktorého nositeľom je hlavná dejová postava. Od roku 1970 je potom neoficiálnym mottom štátu. Kostarika (španielsky Costa Rica, český doslovný preklad „bohaté pobrežie“) je pomerne malá krajina. Rozlohou aj počtom obyvateľov je veľmi podobná Slovensku. Je obklopená iba dvoma štátmi – Panamou a Nikaraguou. Ďalšími susedmi sú už len rozľahlé vodné plochy Tichého oceánu a Karibského mora. Hlavným mestom takmer päťmiliónového štátu je San José, kultúrne a obchodné centrum ležiace v centrálnej časti. San José je považované za vstupnú bránu Latinskej Ameriky.
Kostarika je jedinečná exotická perla, ktorá sa môže pýšiť mnohými „naj“. Dlhé pobrežie lemované nádhernými plážami a očarujúca príroda plná najrôznejších zvieracích druhov vrátane takmer tisícky takých, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Práve to sem láka nadšených cestovateľov z celého sveta, ktorí sem jazdia predovšetkým za ekoturizmom, ale aj surfingom alebo jogou.
Príroda je v Kostarike skutočne unikátna. Analytická spoločnosť Future Brand jej priradila druhé miesto vo sfére Natural beauty, a to aj pred ospevovaným Novým Zélandom. Môžete tu vidieť morské korytnačky pri kladení vajec, migrujúce veľryby alebo napríklad krokodíliu hostinu. Na území krajiny možno nájsť viac ako stovku sopečných útvarov – približne sedem z nich je stále aktívnych. Kostarika pokrýva iba 0,03 % povrchu planéty, ale zahŕňa až 6 % zemskej biodiverzity. Pestrosť miestnej fauny i flóry je jedna z najväčších na celom svete, rastie tu 10 000 kvitnúcich rastlín, žije 850 druhov vtákov, 3 000 druhov motýľov a 209 druhov cicavcov. 30 % rozlohy tvorí prírodná rezervácia. V krajine je 20 národných parkov a osem prírodných rezervácií.
Kostarika sa stala prvou stredoamerickou krajinou, ktorá začala vyvážať do sveta banány a kávu, čo dodnes ťahá miestne hospodárstvo. Vhodnú situáciu naštartovala osvietená vláda v 19. storočí, ktorá ponúkla bezplatne pôdu všetkým, ktorí sa zaviazali pestovať kávu na vývoz, čo paradoxne v 20. storočí prinieslo krajine stabilitu. Nie je tu rovnaká situácia ako v okolitých štátoch, kde väčšinu pôdy vlastní zopár najbohatších statkárov. Kostarika už od roku 1949 nedisponuje armádou - zaradila sa tak medzi niekoľko krajín sveta, ktoré nemajú ozbrojené vojenské sily (s výnimkou miestnej polície). Približne 95 % obyvateľov Kostariky ovláda čítanie aj písanie, čo je na Latinskú Ameriku veľmi vysoké percento.
Výjazd nielen za kávou
Keď som na jar 2018 organizoval cestu do tejto vyhlásenej lokality a ponúkol účasť niekoľkým franšízovým partnerom, takmer okamžite bolo vypredané. Kostarika má zvuk: hlavným lákadlom bola návšteva našich partnerských kávových projektov, samozrejme súbežne s nádhernou prírodou. Rýchlo sa sformovala skupina desiatich natešených účastníkov, cesta bola pripravená do posledných detailov. Ako sa však čoskoro ukázalo, Kostarika pre nás nebola len Pura vida...
Už na viedenskom letisku na nás čakalo nemilé prekvapenie, ktoré akoby predznamenalo ďalšie udalosti. Naše lietadlo do Madridu kvôli závade motora nebolo pristavené, nadväzujúci let do San José bol teda nestíhateľný. Po hodinách hľadania alternatív bola naša skupina rozdelená a pridelené krkolomné náhradné lety cez západnú Európu a Spojené štáty. Do kostarického hlavného mesta sme utrmácaní dorazili s tridsaťhodinovým oneskorením. To, že sa potom problémy kumulujú, je biele. V autopožičovni už s nami nepočítali, rovnako tak ani vo vopred objednanom hoteli. Museli sme napnúť všetky sily, aby sme dopredu objednané, avšak oneskorene vyberané služby získali. Znamenalo to ďalšie hodiny námahy navyše a namiesto sobotného popoludnia sme sa ubytovali v priebehu hlbokej nedeľnej noci. V pondelok ráno sme však boli prichystaní vyraziť na kávové plantáže tak, ako pôvodný itinerár predpisoval. V tomto momente sa všetko mazalo s tým, že teraz už určite pôjdu veci hladko, lebo ťažkosti sme si už vybrali... Sme predsa v krajine Pura vida!
A vskutku - výjazd k pestovateľom kávy úplne naplnil naše očakávania. Najskôr sme navštívili malebnú fincu Las Nacientes farmára Marvina Monge Valverdeho, ktorá sa nachádza v regióne Tarrazu v nadmorskej výške okolo 1 700 m. Práve odtiaľ v roku 2018 pochádzala naša káva spracovávaná metódou honey pozostávajúca z odrôd Bourua. Farma je obohnaná divokým pralesom, pozdĺž tečie bystrina s priezračnou vodou. Pri ceste sem treba brod niekoľkokrát prekonať. Eko raj na pohľad!
Vzhľadom na to, že Marvin nevlastní spracovateľské kapacity, necháva si kávové zrná podobne ako mnoho iných drobných farmárov upraviť v nezávislej továrni. Tou je Palmichal Mill, miesto našej ďalšej návštevy. Palmichal je z hľadiska pestovateľov kávy umiestnený veľmi strategicky. Nachádza sa totiž na rozhraní dvoch významných kávových oblastí – Centrálneho údolia a Tarrazu a stará sa o úrodu mnohých špičkových farmárov z oboch preslávených regiónov. Každý tu spracovávaný lot je úplne transparentný. Starostlivo sa tu zaznamenáva všetko podstatné, čo s kávou súvisí: pestovateľ, odroda, lokácia, nadmorská výška, dátum zberu a mnohé ďalšie charakteristiky. Palmichal Mill ponúka niekoľko unikátnych technických riešení, ktoré umožňujú spracovanie zberaných kávových čerešní ako od mikropestovateľov, tak aj veľkospodárov. Súčasťou výrobne je aj kávová škôlka, kde sa nachádza až 400 000 sadeníc kávovníka. Ide o neziskový projekt, ktorý predstavuje pre farmárov výraznú podporu.
Ďalším cieľom nášho kávového putovania bola hacienda Sonora. Nachádza sa v Centrálnom údolí neďaleko živého vulkánu Poas v približnej nadmorskej výške 1 300 m nad morom. Farma sa rozprestiera na celkovej ploche 100 ha, z čoho 20 ha tvorí lesná rezervácia. Vytvára nádhernú prírodnú oázu, ktorá by popri svojej významnej produkčnej činnosti mohla slúžiť ako úžasný regeneračný terroir. Energia miesta patrí k mojim vrcholným životným zážitkom. Je vlastnená Albertom a jeho synom Diegom Guardiom. Pestovanie kávy tu rozvinul Alberto už v roku 1975. Na konci minulého tisícročia potom investoval nemalý kapitál do vybudovania vlastnej spracovateľskej jednotky s cieľom zvýšiť kvalitu. Vtedy sa Alberto stal priekopníkom v nových metódach spracovania, ako je honey alebo natural. Teraz Sonora produkuje na 80 ha pôdy viac ako 20 odrôd kávy. Medzi pestované kultivary patrí Red Catuai, Yellow Catuai, Bourbon, Venecia, Typica, Icatu alebo dnes veľmi ospevovaná Geisha.
Rad miestnych káv sme ako hneď na mieste, tak aj v priebehu ďalších mesiacov doma degustovali a pre náš nový sortiment vybrali honey metódou spracovanú odrodu Venecia. Tá predstavuje prírodnú mutáciu Caturry, ktorá má pôvod v kostarickej oblasti Venecia Santa Carlos. Kávové čerešne z nej dozrievajú až v miestnom neskorom lete, takže sú zberané na sklonku sezóny. Chuť výslednej kávy je bohatá, zaguľatená, pripomína sladký koláč, nechýba ani kvetinová nota.
Po návšteve farmy Sonora nás v regióne Alajuela čakala pralesná rezervácia s mnohými druhmi tropických vtákov, divokými horskými vodopádmi, storočnými stromami s bohatými lianami. Divočina, ako má byť. Famózne zakončenie putovania za kávou.
Po necelých troch dňoch na kávových projektoch v oblasti Tarrazu a Centrálneho údolia sa vraciame späť do hlavného mesta San José. S opustením báječných prírodných scenérií akoby sa nám vzďaľovala aj Pura vida. Obe naše vypožičané autá začínajú hnevať av kopci chvíľami zhasína motor. Zlá to predzvesť ďalšieho nášho presunu ku Karibskému moru.
Kým sa k nemu vypravíme, ešte nás čaká bohatá ochutnávka káv v areáli CECA, kde si Albert a Diego Guardia prenajímajú priestory. Ochutnávame kávu z radu kultivarov haciendy Sonory. Vydarené, dôstojné kávové finále.
Zradné more
V ten istý deň popoludní zamierime do Limónu, prístavnej metropoly pri Karibskom mori. Cesta zo San José sa kľukatí horskou krajinou cez hustý, tropický prales. Blíži sa more as ním nížina, na ktorej sú umiestnené zdanlivo nekonečné plantáže s banánovníkmi. Cesta je upchatá ojazdenými americkými truckami, ktoré z väčšiny riadia sotva dorastení mladíčkovia. Človek v reáli vidí, ako vyzerá svet veľkých nadnárodných monopolov: továreň na banány chrliace po kontajneroch tovaru do marketov na celej planéte, minimálne náklady na ich produkciu, niekde v diaľke neviditeľné ústredie počítajúce výnosy…
Puorto Limón však nekončí len banánový, ale v podstate akýkoľvek priemysel. Vydávame sa pozdĺž pobrežia na juh smerom k panamskej hranici: všade len divoko rastúce stromy a kŕdle exotických vtákov. Cieľom sú prázdninové dedinky Cahuita a Puorto Viejo. Tam plánujeme stráviť zvyšné tri dni, v kľude zabudnúť na zložitú cestu a vstrebať báječné zážitky z kávových plantáží. Autá sa nakoniec spamätali a bez poruchy nás zaviezli k záverečnému cieľu. Pura vida, ako má byť!
Prvé dva dni boli naozaj skvostné - navštívili sme rezerváciu Punta Cahuita, vykúpali sa v teplých karibských vodách, započúvali sa do pravého stredoamerického reggae v miestnej krčmičke, ochutnali tamojšie čerstvé ryby.
V piatok pred odchodom sa však prihnali mraky, obloha sa zatiahla. Rozhodli sme sa pre prechádzku po tunajšej vyhlásenej pláži Playa Grande - v tej chvíli tesne pred tropickým dažďom. Nikde nikto, len dve zabudnuté surferky práve opúšťali more. Vlny neboli nijako vysoké, rozhodli sme sa teda, že sa vykúpeme. Veď v plytkých vodách blízko brehu sa predsa nemôže nič stať… Sedem z desiatich nás vstúpilo do mora, vody maximálne po pás. Než by človek napočítal do piatich, zrazu sme zem pod nohami necítili. Ba čo viac - prúd nás nepúšťal späť k brehu. Áno, nastala panika, boj s vodným živlom. Dostali sme sa do ripu - prúdu, ktorý odvádza vodu späť do oceánu. O jave sme doteraz nemali ani tušenie, nevedeli sme, čo sa to odohráva. V každom z nás bola malá dušička ... Vesmír (boh) nám však bol nesmierne naklonený. Zariadil, aby bol prúd silný iba tak akurát a aby sme sa postupne vrátili späť na breh. S rôznymi ťažkosťami sa to nakoniec podarilo, jedného z nás však zachránila až surferka, ktorá už pomaly autom opúšťala miesto. Privolaná jedným z prvých zachránených bryskne vyhodnotila situáciu, s doskou vyrazila na voľné more a takmer zázračne priviezla z diaľky vyčerpané telo.
Všetko sa skončilo šťastne. Osud nás vyzval, doslova vypláchal v problémoch – a zase prepustil späť do života. Aj takto môže vyzerať Pura vida.
Nič to však nemení na tom, že Kostarika je skutočná prírodná kráska. Pri našej prvej návšteve sa len jednoducho a jednoducho rozhodla dať hašterivo najavo, že nie je len tak jednoducho k dostaniu…